Chanel211

Koľko ich máme? Načo vlastne nám sú? Prečo ich potrebujeme? Ľudia ich menia a používajú podľa toho, ako sa im to hodí, nevidia ostatných pretože ich nechcú vidieť. Každý jeden z nás ukazuje tvár, takú, aká sama sa mu hodí a pritom si neuvedomuje, ako sám sebe ubližuje, ničí sa a kašle na seba. Kde sme nechali svoje Ja? Kde sme nechali svoju hrdosť? Kam sme zašili odvahu niesť zodpovednosť za svoje chyby? Do kúta, veľmi tmavého, a už sami sme naň zabudli, ani nepamätáme, aká je naša skutočná tvár. Mnohí to už ani nechcú vedieť, lebo by im z toho prišlo zle, zle zo seba samých, zo svojich skutkov, činnou, rozhodnutí čo urobili aj z tých čo mali a nespravili a tak znova si nasadia ďalšiu masku, na tú tvár, ktorá je taká strhaná, zničená a unavená, veď sa pozrime do zrkadla, veď oči ešte máme!!! Ale čo to táram, zase uvidíme len jednu z tých tvári, čo nám vyhovuje, príliš sme spohodlneli a zleniveli. Napadlo, mi, že či aj v zrkadle mnohý vidia masku, alebo majú odvahu sa pozrieť sami sebe do očí s plným vedomím toho čo činia a robia, ako ubližujú ostaným, ako sa svojím vlastným pričinením vzdiaľujú od nich a aj sami sebe a nakoniec zostanú sami s tými hnusnými maskami. Nepríde Ti zle toho pohľadu, nenapína Ťa? Pamätáš si ešte tú svoju tvár, alebo si už natoľko odcudzený sám sebe, že nevieš, aká je? V práci sa hráme na niečo, čo mnohým vyhovuje, prídem do obchodu a už si nasádzame inú masku, prídeme domov a tu ďalšia... a tak sme v jednom bludnom kruhu. Je to ako film, ale veľmi drahý film a klapka sa nedá vrátiť, pretože je len jedna. Film sa točí a bude točiť ďalej a masky si nasádzame zas a zas, vždy inú a vždy tú ktorá nám momentálne vyhovuje. Je mi z toho zle, je mi zle z nás .... z nás ľudí. Je načase si ich zložiť a byť tými, čo dokážu niesť zodpovednosť za svoj život, skutky je načase čestne žiť. Nezabúdajme, že raz tie masky všetky padnú a zostanú naše tváre, ale aké budú?